Od Tatier po Eiger

Jedného dňa mi Miro skromne napísal cez Facebook či by som ho nevzal na Gerlachovský štít Tatarkovou cestou (Gipsyho feratou). Vtedy sme sa vôbec nepoznali. Bol úplným začiatočníkom a pýtal sa ma ako je to náročný výstup a či ho zvládne. Miro sa začal vážne zaujímať o hory a výstupy v nich. Fascinoval ho vertikálny pohyb vo všetkých druhoch horského terénu. Od jeho telefonátu sme spolu absolvovali množstvo túr.

Výstup na Gerlach zvládol úplne bez problémov. Počas výstupu mi prezradil, že jeho sen je Eiger v Bernských Alpách vo Švajčiarsku. Chcel by vyliezť severnú stenu Eigeru. Mne to prišlo ako veľmi velké sústo. Sľúbil som mu, že ak bude systematicky pokračovať v príprave dáme spolu Mittellegi na Eiger. A tak sa začalo dobrodružstvo série výstupov a príprava na jeho vysnívaný sen.

Prípravu sme začali výstupmi vo Vysokých Tatrách, skalným lezením a športovým viacdĺžkovým lezením v blízkom Rakúsku. Nevynechali sme ani jednodĺžkové športové lezenie. Miro sa pomaly zlepšoval vo všetkých disciplínach. Tak prišla na rad zima. Pohyb na mačkách a lezenie s cepínmi.

Lezenie ľadov je samostatná lezecká disciplína. Miro začal pomerne zostra. Groszove ľady v masíve Slavkovského štítu. Avšak vtedy sme spolu vyliezli len prvý a druhý ľad. Nepokračovali sme až na vrchol, pretože Miro ešte nemal potrebné skúsenosti a kondíciu. Nasledovali ďalšie túry kým bol Miro pripravený a vyliezli sme spolu Groszove ľady až na vrchol Slavkovského štítu.

Prišlo leto a s ním skalné lezenie. Miro napredoval v lezení. Vyžadovalo si to veľa pevnej vôle a udržanie motivácie. Nie vždy lezenie išlo tak ako by Miro chcel. Boli dni kedy to jednoducho nešlo. Miro však napriek tomu pokračoval v príprave. Otriasol sa z každodenných starostí. Cieľ bol jasne daný a nedalo sa inak len pokračovať v ceste za ním.

Jeho malá dcérka Simonka snívala o Lomnickom štíte a jednu z túr Miro venoval jej. Vyliezli sme spolu aj s ňou normálkou na Lomnický štít a pre malú Simonku to bol splnený sen od milovaného ocina Mira. Krásny výhľad z vrchola na celé Tatry bol odmenou za vyčerpávajúci výstup. Zlvádla to skvele.

Vedel som, že Miro toho už má celkom dosť za sebou v lezení ale chcelo to pred Alpami ešte utvrdiť jeho schopnosti. Preto ďalšie túry smerovali znovu do Vysokých Tatier. Nasledovalo ľadové lezenie v severných dolinách. V januári sa urobili skvelé podmienky v južných stenách Lomnického a Kežmarského štítu na ľadovo-firnové lezenie. Doslova sme si vybehli južnú stenu Kežmarského štítu v top alpských podmienkach.

Prišiel čas a do môjho kalendára som pridal deň výstupu na Eiger hrebeňom Mittellegi spolu s Mirom. Vybrali sme dva dni v polovici júla. Rezervoval som chatu a len dúfal aby vyšlo počasie. Už pár dní pred výstupom sa ukazovala tlaková výš nad celým Švajčiarskom. Bolo rozhodnuté. Ideme do toho. Z dedinky Grindelwald nás vyviezla najprv lanovka a potom vláčik na stanicu Eismeer. Celá železnica vedie v tuneli v masíve Eigeru. Stanica je rovnako vysekaná v stene Eigeru s výhladkovými oknami na ľadovec pod jeho juhovýchodnou stenou. V spleti tunelov na stanici Eismeer bolo potrebné nájsť ten správny tunel a zostúpiť ním až na ľadovec. Ľadovcom sme pretraverzovali pod skalnú pasáž vedúcu až na chatu Mittellegi. Na chate sme prenocovali a skoro ráno okolo pol piatej vyrazili hrebeňom Mittelegi. Celý hrebeň bol suchý takže sa dalo liezť bez mačiek. Na vrchole Eigeru sme boli ráno pred ôsmou a bol to naozaj skvelý pocit. Systematicky počas 2 rokov som Mira pripravoval na tento výstup a on húževnato napredoval. Bol to náš spoločný 20. výstup.
Miro je príklad zanietenca dokazujúci, že v každom veku sa dajú dosahovať veľké ciele v horách. Z vrchola nás čakal ešte dlhý zostup hrebeňom až na vláčik do Jungfraujoch. Vláčik nás zobral späť do údolia kde začal náš výstup. Lanovka nás viezla podpod severnú stenu Eigeru kedy Miro povedal „ešte musíme dať tú severku“. Vtedy som si povedal, že Miro je o poriadny kus bližšie k severke ako kedykoľvek predtým. Spoločné dobrodružstvo pokračuje ďalej.